Ste sa s koňom zrazili?

Nemám rada revivaly. Z jednoduchého dôvodu. Hudobná scéna je podľa mňa dynamickým telesom, ktoré sa neustále mení, a tak na nej silou mocou udržiavať kapely, aj keď kvalitné, je z môjho uhlu pohľadu len obyčajným oživovaním múmie dávno mŕtveho panovníka. Jednoducho si predstavme situáciu, že Tutanchamon ožije a bude chcieť znova vládnuť, ale pomedzi to, ako správna tisícročná múmia, nezabudne prenikavo smrdieť a strašiť malé deti. Niektoré veci jednoducho majú ostať v časoch, kam patria, a my môžeme len nostalgicky roniť slzy pri spomienkach na ich krásu a plnú silu. (Tým však nechcem povedať, aby ste okamžite pozahadzovali všetky platne a nahrávky interpretov, ktorí dnes už netvoria! Ak by ste tak však náhodou mali v úmysle, ozvite sa mi prosím na mail, rada rozšírim svoju zbierku.)

A mám ešte jeden a dokonca jednoduchší dôvod. Pozerať sa na mlaďasov, ktorí práve vyrástli z veku ťahania káčera za sebou, ako hrajú Pink Floyd, mi proste nerobí dobre.
Ale napriek všetkej zvrátenosti tohto revivalového fenoménu, som ochotná ho pochopiť. Je to zábava, je to výzva, je to oddychové a je to proste niekedy aj fajn. A prvé akordy "starej známej" práve vychádzajúce z gitary vedia potešiť.

No teraz musím zakričať jedno veľké prečo. S mnohými otáznikmi.

PREČO????????????????????????????????

Prečo existuje Iné Kafe revival?

Teraz prenechám svojim drahým čitateľom trochu priestoru na predýchanie tohto faktu.
















Koniec vyššie spomínaného priestoru.

Nestačí, že Iné Kafe samé o sebe je živúcou mŕtvolou? Nestačí, že je to kapela, ktorá raz za čas vytiahne dlhé chápadlá zo svojho hrobu a pritiahne k nám zlo v podobe "speváčky" Anawi (našťastie to bola len jednoročná záležitosť) alebo dokonca ohlási svoj comeback? Čím je formácia hrajúca sa punkrock v slovenských končinách natoľko zaujímavá, že ju česká kapela navracia k životu? (Dá sa zombie prinavrátiť naspäť k životu?) Doteraz ma bolia oči z toho plagátu, čo ma dnes prefackal na ulici.

Tak sa na to pozrime. Iné Kafe nie sú neprekonateľnou legendou. Nie sú to Pink Floyd, Guns´n´Roses, The Doors, Nirvana, The Beatles či Elvis Preasley. Iné Kafe sú len jednou z milióna garážových kapiel, ktoré obyčajnou rečou a primitívnymi veršami spievajú o mladíckej nechuti k systému. Dokonca tento rok vydávajú Best Of! Dokážu sa pripomenúť aj sami.

Tak prečo sa musí objaviť zoskupenie, ktoré im stavia piedestál v podobe revivalu? V podobe zlej slovenčiny? V podobe mladých chlapcov, ktorí teda asi nie sú schopní poskladať vlastné jednoduché texty a jednoduché punkrockové melódie? Aký to má zmysel? Prečo v období, keď kapela zasa raz ohlásila svoj comeback a koncertuje, by mal niekto ísť na jej revival?

PREČO????????????????????????????????



http://inekaferev.ic.cz/
http://www.inekafe.sk/

"Repuj so mnou o sto šesť, kámo!"

Zatiaľ čo mnohí moji súdobí uznávaní hudobní intelektuáli mastiaci si ego nad odmietaním hip-hopových postupov a neustálom rituálnom klaňaní sa božstvám o šiestich strunách a nejakých kombách, ja som sa rozhodla svoje zraky obrátiť na hudobných ufrflancov, ktorí sú už tak znechutení tým verejným ukájaním sa nad svojím virtuóznym intelektom, až znížili svoje akékoľvek požiadavky.
A keďže minimalizmus má neustále čo povedať, tak by som i ja mohla skrátiť vety.
A bude veru aj o minimalizme v hudbe. Rituáloch, absolútnej jednoduchosti a transexistečných stavoch (prosím vás, pojem "transexistenčný stav" som si práve vymyslela, aby som poukázala na svoje ešte-nie-vyhubené hudobno intelektuálne pohnútky prejavujúce sa aj na rozumovej schopnosti vymýšľať nové slová bez jasného významu).

Nuže, aby som sa vyjadrila trošku jednoduchšie. Názov by mohol napovedať, že sa budem zaoberať očierňovaním hip-hopovej kultúry, ale veru nie, kámo!
Budeme sa rozprávať o balkánskej jednoduchosti, príťažlivosti londýnskych exteriérov a vplyve hudobných mágov na potomstvo pravdepodobne retardovaných rodičov.

Simona je mladá, malá, dravá, ochotná kvôli svojim vytýčeným cieľom precestovať nemalé vzdialenosti a má skutočne podmanivý úsmev a, čo je dôležité, vlastný názor, čo sa v dnešnej dobe naozaj cení.
Reku, posúďte sami:





Ako ste teda postrehli, Simona vie, o čo ide na tomto svete. Simona vie správne vrtieť zadkom, podmanivo sa usmievať svojimi štrbavými zúbkami do kamery, ukazovať svoje neexistujúce prsia zabalené do moderných trojuholníkových plaviek a ešte k tomu aj bedáka nad súčasnou situáciou ("čoho som sa to dožila?" - rapuje táto mladá slečna v skladbe 1. september, čím jasne dáva najavo, že už len prvá trieda základnej školy je najväčšie zlo na svete).

Ako som už spomenula, Simona si vyberá príťažlivé exteriéry, čím nám pravdepodobne naznačuje svoju scestovanosť a tým pádom aj rozhľadenosť. Simona má tričko Adidas a kto má tričko Adidas, má peniaze a kto má peniaze, má pravdu. (Alebo je to dieťa neprekonateľných idiotov, u ktorých nadmerne veľký nápis Adidas na tričku je ekvivalentom nápisu debil, ktorý si potrebuje dokázať akýsi neexistujúci sociálny status - nič proti Adidasu, ale tetovať si značku na čelo znamená len silené dokazovanie si neexistujúcich finančných prostriedkov alebo prezenciu absolútneho nevkusu).

Simona rozoberá aktuálne témy. Hospodársku krízu, nechuť mladých ľudí ku škole, Rytmusa Kráľa. To značí, že Simona vie, ako rýchlo nadobudnúť úspech.
A napriek faktu, že Simona má mobilný telefón, tak sa nám niekedy povrtí aj v londýnskej telefónnej búdke, pravdepodobne na znak ukážky svojej empatie k nám, obyčajným ľuďom.

Simona si vyberá jednoduché podmazy, pravdepodobne teda čerpá z hudobného minimalistického odkazu brnenskej formácie Midi Lidi, čo dokazujú aj jednoduché texty plné detských slovných hračiek. Simona vsádza na príjemnosť balkánskej dovolenkovej hudby a aktuálnej naliehavosti pouličného repu.

Simona má budúcnosť.
Avšak akú?
Veľmi rada by som sa od svojho primitívneho humoru plného úbohej irónie vzdialila a zamyslela sa nad rodičmi dotyčného dievčatka, nad štábom, ktorý toto nejakým nedopatrením pustil do éteru a rovnako i nad sociologickým a psychologickým vplyvom Rytmusa Kráľa na degeneráciu dnešnej... ja ani nechcem použiť slovo mládeže.
Ale načo odierať klávesnicu na pohoršené slová, ktoré sa tak či tak každému z vás po zhliadnutí týchto videí objavia v hlave?

Tak teda na záver len pripomeniem: Rytmus je kráľ!